Ak ste sa chystali do nitrianskej hudobnej kaviarne Music a Cafe z iného mesta len preto, že vaša obľúbená kapela sa inde na Slovensku hrať nechystala, potrebovali ste sa dostať k Agrokomplexu. Na priľahlom sídlisku vám už niekto ukázal cestu do nákupného centra Centro, kde známy prístav kultúry a socializácie sídli.
Splnený sen majiteľa Drahomíra Jacka sa stal súčasťou kultúrnej a spoločenskej každodennosti pre stovky Nitranov, a to aj pre živé koncerty jazzových, popových, bluesových či rockových kapiel. A takto živo mohli vyzerať tohtoročné oslavy desiatych narodenín založenia Music a Cafe, ktoré pripadajú na tento rok. Lenže nebudú. Rozhodne nie pričinením Drahomíra Jacka ani jeho šiestich stálych zamestnancov a zamestnankýň.
One time, next time
Drahomír Jacko tesne pred európskymi aj parlamentnými voľbami takmer zadarmo poskytol svoje dobré meno a priestory kaviarne rôznym politikom, sľubujúcim zmenu. Medzi nimi bol aj Richard Sulík. O niekoľko pandemických mesiacov neskôr ho už ako ministra hospodárstva verejne vyzval, aby nenechali prevádzky, ako je tá jeho, padnúť.
„Náš osud nie je v našich rukách. Jediné čo chceme, je aby ste nás nechali robiť našu prácu a my prežijeme,“
opakoval Drahomír Jacko na začiatku pandémie a opakuje to aj dnes, dúfajúc, že čoskoro príde vytúžená doba „po“.
Majiteľ Music a Cafe sa totiž obáva, že štát prevádzkam nevie alebo nechce efektívne pomôcť. Ako člen Hudobnej únie Slovenska a Únie hudobných klubov Slovenska je súčasťou jednaní ľudí z kultúrneho a gastro sektora s ministerstvami. „Sedem mesiacov pendlujeme medzi ministerstvami. Napríklad ak máme aj gastro prevádzku, Ministerstvo kultúry nás odkazuje na Ministerstvro regionálneho rozvoja. To zas nemá schémy na pomoc a tak nás odkážu na Ministerstvo hospodárstva. Čo sa týka priamej pomoci prevádzkam, tak zatiaľ nikto nedostal nič.“
Pomoc od marca do mája dostali len zamestnanci a ak mal majiteľ prevádzky šťastie, vyjednal si zľavu na nájomnom. V Music a Cafe zamestnáva šesť stálych zamestnancov a zamestnankýň a považuje ich za svoju profesionálnu rodinu. Preto ich odmietol ich prepustiť, aj keď od marca musel zrušiť koncerty a tržby rapídne klesli. „Mám tu dve skoro 40 ročné dámy. Jedna z nich má deti a je samoživiteľka. Mám napríklad zamestnanca so zdravotným znevýhodnením, ktorému sme držali počas pobytu v nemocnici miesto. Naše ľudské väzby sú dosť silné,“ vysvetľuje Drahomír Jacko.
Prvá vlna – vymýšľali sme prácu navyše
Od marca do mája mu štát preplácal 80 percent platu zamestnanca, no keďže sa počíta z minimálnej mzdy, tak bežnej v gastrobiznise, nie je to veľa. Plus musí platiť za zamestnancov odvody a celý benefit sa tak v absolútnom vyjadrení dostáva na nulu. Ak by šli zamestnanci na úrad práce, dostanú len 55 percent mzdy.
„Aby prežili, dávam im peniaze navyše. Vymýšľam prácu, napríklad sa snažíme dodávať kávu a občerstvenia pre ľudí z prevádzok v nákupnom centre kde sídlime. My sa zase snažíme nakupovať v tamojších obchodoch a tak si navzájom pomáhame.“
Druhou pomocou od štátu je preplatenie nájmu, ak sa dohodne s prenajímateľom. Našťastie sa dohodol s obchodným centrom Centro, že mu stačí platiť polovicu nájmu a štát mu tak preplatí zvyšnú polovicu. Ďalšie tisíce mesačne však musím platiť za takzvané spoločné prevádzkové náklady, plus elektrinu a vodu. V máji táto pomoc prestala platiť a tak zostala Drahomírovi Jackovi len dobrú vôľa prenajímateľa, ktorý svoju zľavu v nájomnom drží.
Letné „uvoľnenie“ – koncerty Pre sto
Istú nádej prinieslo letné uvoľnenie. Hoci priamu pomoc prevádzkam stále nedokázal načtrnúť, štát preplácal mzdy zamestnancov podľa prepadu tržieb. Tie dosiahli od 40 do 80 percent. „Niekedy to bolo aj viac, no tabuľka väčší prepad tržieb nepozná,“ hovorí s trpkým úsmevom Drahomír Jacko. Koncerty bolo možné robiť v exteriéri, aj keď pre maximálne sto ľudí. Ale keď bola možnosť robiť si svoju prácu, tak sa na to vrhli naplno. Do októbra usporiadali v rámci cyklu Pre sto až 36 koncertov vo štvrtky, piatky a soboty. Hralo sa aj divadlo pre deti. Okrem lokálnych umelcov zahrali veľké mená, napríklad Gladiátor, Robo Opatovský, Henry Tóth, Horkýe slíže, či Desmod. Všetko za priateľských pandemických podmienok, aby si všetci trošku privyrobili. Predsa len, pre 25 ľudí, ako to vychádzalo podľa nariadení z prvej vlny, sa predstavenia robiť nedajú.
Čakanie na dobu „po“
S druhou vlnou pandémie v októbri prišla ďalšia rana pre už oslabené Music a Cafe. Vláda sa na priamu pomoc kultúrno-gastronomickým prevádzkam stále nezmohla. Drahomír Jacko stále odmieta prepustiť zamestnancov. „
Som taký rojko, stále verím, že čoskoro nastane doba „po“, náš osud bude v našich rukách a nie v rukách štátu, ktorý nám nedokázal efektívne pomôcť, aj keď sme videli premiéra čiastkové opatrenia vyhlasovať za úspech a veľkú pomoc,“
konštatuje Drahomír Jacko. Odhodlaný majiteľ Music a Cafe by dovtedy uvítal napríklad preplatenie časti prevádzkových nákladov priamo podniku, aby okrem iného nemusel byť odovzdaný na milosť nájomcu. „Alebo nech nám odpustia platenie daní, odvodov či DPH, aspoň dočasne. Keď sa vrátime do normálu, štátu to vynahradím, o návrat zákazníkov sa vôbec nebojím, svoju prácu milujem,“ hovorí Drahomír Jacko.
V rámci nastavenia mysle „nejako musíme prežiť“ v týchto dňoch po plošnom testovaní húta, či investovať do vykurovaného stanu, kde si štamgasti prídu dať kávičku, aj keď je zima a počasie pod psa. Od 3. novembra totiž opäť štát povolil okienkový predaj. „Návyky ľudí sa však zmenili a ľudia sú zastrašovaní, niektorí sa boja byť jeden vedľa druhého, je ťažké odhadnúť, či sa mi investícia do stanu a vyhrievania oplatí.“